"Čo si myslíš, tým sa staneš."

Kamarátske requiem

3. října 2011 v 20:29 | Loutre |  Básne
Najlepšie priateľky. Vraj navždy spolu.
Rovnaké trable, rovnaké účesy.
A kto to s jednou na klinec zavesí,
aj u druhej má už vždy smolu.

Priateľky za hrob. A veľké slová,
že jedna s druhou budú už navždy.
Ostatní hovoria : To vraví každý.
Po škole príde etapa nová.

Nejaké hádky, závisť a rozdiely
a jedna inde je ako tá druhá.
po každej búrke príde však dúha
Až kým ich niekto skutočne rozdelí.

Ich šťastné náramky nosia už smolu,
ich herci zostarli, spustla ich lavica.
A pri ich piesni len slzy na lícach...
Najlepšie priateľky nie sú viac spolu.
 

Charles Chaplin

3. října 2011 v 20:12 | Loutre |  Básne
"Musíte veriť len sami sebe, to je celé tajomstvo."

Svet sa mi do očí dlho smial.
Skúšal, koľko zvládnem.
To, čo mi dal, mi hneď aj vzal.
Aj tak som bol už raz na dne.

Vraveli - nechaj tak, si príliš mladý.
Zadarmo nik však nič nedá.
A tak sa pomaly z detinskej vlády
črtala budúcnosť bledá.

A zrazu - topánky, fúzy a klobúk,
útržky smiechu aj v plači.
Pomaly všetci z ruky mi zobú
Zrazu mám, čo srdce ráči.

A moja matka - zdravie jej telo,
kým v hlave svet ju naľaká.
Vždy choro-zdravá vráti sa smelo
a predsa nespozná môjho Tuláka.

Túlam sa ulicou rodného Londýna.
Rozmýšľam nad smiechom, samotou, slávou.
Chudák sa pri slepej po kvietok zohýňa...
To všetko mi cestou prebehne hlavou.

Tulák. Ty môj symbol dôstojnej satiry,
čo sa len motal, kým očaril svet...
Smiechom a slzami si kiná zavíril
a zo mňa spravil boháča hneď.

Bol som aj sám, sklamaný ľuďmi,
spletený kopou nových, zlých ciest.
No vzorom Tulák naveky buď mi -
-Každý sám musí svoj život viesť.

Veriť si a iným tým hlavu pliesť...

Veľké slová

3. října 2011 v 19:58 | Loutre |  Ako prečo stále furt? :-)
Asi nikto o tom nevie viac, ako ja.
Čo sa veľkých slov týka, som preborník. Preborník Kecal. Vlastne rozmýšľam, či ma okolie má rado na základe toho, čo naozaj som, alebo len toho, čo o sebe tvrdím. A pri tom to na ostatných naozaj neznášam...
Ms. Kecal sa ale chce zmeniť! Nechcem už o všetkom len obsiahlo rozprávať a nič si nevážiť, lebo to proste prišlo samo...
Zmením sa.
Viete ako?

Jednoducho.
1. zmierim sa s tým, že moje múdre rady začnú byť dôveryhodné a tým pádom aj užitočné až potom, keď sa nimi budem môcť riadiť aspoň ja sama.
2. začnem sa aktivizovať. Aj keď si to sľubujem už dlho
3. viete čo? prestanem sa báť skúsať nové veci. Nebudem stále počúvať tie isté piesne dookola, skúsim nové športy, nové filmy, miesta, ľudí... Skúsim to. Všetko musí byť raz prvýkrát. Možno skúsim aj novú Loutre. Tá, ktorou som teraz je nejakým mixom toho, čo zo mňa vychovali ostatní a čo som sa snažila(alebo nesnažila) zo seba urobiť sama. Teraz to skúsim inak.


Možno som aktívna. Možno nie som taká zlá. Možno len sama neverím tomu, že som schopná a preto skúšam a kritizujem každého okolo seba.
Možno si neviem naozaj užívať život. Beriem ho príliš vážne a kriticky a ani si neuvedomujem, ako letí...
Možno netreba byť vo všetkom najlepší a hneď to vzdávať, ak nie sme... Možno stačí len byť viac odvážny, odviazaný a nemyslieť na všetko trikrát viac, než je nutné. Proste ísť do toho a vyskúšať to. Na úkor hrdosti a lenivosti.

A je to ťažké.
Je to úloha pre novú Loutre a možno aj pre vás...
 


Skúša život aj kačice??

26. června 2011 v 17:12 | Loutre |  Ako prečo stále furt? :-)
Keď nevystúpite pri Ekonomickej fakulte, nič sa nestane. proste idete ďalej. V prípade, že v električke číslo 1 istú chvíľu vytrváte, môžete sa dostať až k zastávke Zoologická záhrada. A ak si myslíte, že jedinou prednosťou tohoto miesta je ZOO, mýlite sa.
Urobiť raz za čas zmenu, vyjsť zo stereotypu sa oplatí. Najviac výnimočných vecí sa udeje totiž práve vtedy, keď ich nerobíte po starom. Po starom to totiž skúšal už každý...
Tak tu sedím a dumám nad tým, ako na ten život treba vlastne ísť.
Možno to nie je až taká záhada, napadne ma, keď sledujem divoké kačky, ako si plávajú hore dole po rieke, ktorá preteká popri ceste. (musím zistiť jej meno!!) Pokoj tohoto miesta je ťažké opísať. Akoby ani nepatrilo k Brnu. Keby nebolo hukotu električiek, ktorý sa našťastie vcelku jednoducho dá prekryť hudbou v MP3ke (ak na chvíľu budeme ignorovať varovania lekárov a vzdržíme počúvať celé hodiny), ani neviete, že sa nachádzate ešte stále v Brne. Pár minút cesty od centra. Miestami ako by tu zastal čas. Spev vtákov, pomalo prechádzajúce sa dôchodcovské páriky, milióny kočíkov a hlavne... kačky.
Tie kačky mi nedajú pokoj.
Stále musím myslieť na to, čo vlastne také kačky od života chcú. Chcú sa ráno najesť a chcú sa vyhnúť tým pochabým psom, ktoré ich obháňajú spoza brehu. Môžu byť ale pokojné, lebo vedia, že do vody za nimi nepôjdu.
Ale čo viac ešte kačky môžu chcieť? Chcú mať mladé, to znamená, nájsť si na sezónu partnera. Chcú mať niekde bezpečné hniezdo (videl už niekto vlastne hniezdo divokých kačiek??), pokoj od ľudí a chcú len veľa, veľa plávať...
Napadlo vás však niekedy, prečo tie kačky vlastne plávajú? Plávajú, aby ulovili potravu, aby zabili čas, aby sa udržiavali v kondícii? Plávajú lebe keby neplávali, neboli by kačkami?
Myslíte, že je niekde kačica, ktorá celý deň len znudene sedí na brehu a vody sa ani nedotkne, lebo proste nemá svoj deň? Možno má depku, je nahnevaná na svoje káčatá, alebo jej už proste nestačí žiť život obyčajnej kačice.
Možno čakala, že to niekam dotiahne a teraz sedí pri brehu obyčajnej rieky, o ktorej okolosediaci ľudia ani nevedia, ako sa volá... Mohla to dotiahnuť niekam ďalej... ALe akm to vlastne kačky môžu dotiahnuť? Pýtam sa vážne! Keby ste boli kačicou, stačilo by vám každé ráno plávať, jesť stále dookola tú istú potrevu, starať sa o mladé, ktoré máte každý rok, učiť ich plávať a zháňať im potravu?
Bavilo by vás tŕpnuť pri každom výstrele, nechať sa plašiť psami, bavilo by vás stále dookola vydávať tie isté zvuky, ktorým aj tak väčšina okolitých tvorov nerozumie?
A hlavne - bavilo by vás žiť na jednej rieke s vedomím, že tak váš život začal a bez výraznejších zmien tak aj skončí?
A akk áno, prečo nie ste kačkou?
Prečo ja, čo tu sedím na lavičke pri brehu rieky, nie som obyčajná kačka a neukážem ostatným kačiciam, že ich život môže byť aj iný??
Možno by sa totiž potom odučili takto pokojne plávať stále dookola, hore - dole. Možno by tým pádom upadlo čaro tohoto miesta. Možno keby celá príroda fungovala tak, ako my, ľudia, nemala by svoje čaro. A snáď by sme už ani my nevedeli nájsť v nej svoje miesto.
Tak kˇým tu sedím a dumám nad kačkami, náhli sa okolo mňa niekoľko tínedžerov. Nejaká zaľúbená, nejaký pochmúrny metalista, starý pár, ktorý už obchádza svoje pravidelné koliesko asi tretíkrát, kamarátky, ktoré sa nahlas smejú, možno dúfajúc, že si ich niekto všimne. Párik starších manželov si ku mne na chvíľu prisadne, aby sledoval kačice, ako ja. Dve staršie dámy sa zhovárajú podopbne, ako ich mladšie kolegyne, lenže nie nahlas. Ony nechcú na seba upozorňovať. Možno chcú len na chvíľu zabudnúť. Alebo si jednoducho len užiť pekný deň, ako každý z nás. AJ keď každý prichádzame z iných dôvodov, každý odídeme inde a budeme sa pri tom cítiť inak, každý sme sem prišli pozrieť sa na tú tlupu vytrvalých kačiek, ktoré sa života proste na nič nepýtajú.
Splavujú túto rieku každý deň, len aby na ten druhý opäť vstali a začali znova.
Umierajú a liahnu sa a nikdy sa nepýtajú na príčinu ani dôvod.
Je to proste ich život a je taký, aký má byť.
A nežije väčšina z nás podobne, ako ony? Vstaneme, skočíme do obchodu, najeme sa. Niektorí z nás si idú ráno zabehať, zahrať squash, vyliezť na stenu vo fitnesscentre, zaplávať si. Iní túto časť vynechajú, proste vstanú a idú do práce. Odpracujeme si, čo máme. Alebo odštudujeme. Alebo odohráme. Stretneme sa so známymi, poklebetíme o živote, posťažujeme sa, ale na druhý deň predsa len vstaneme a ideme na nákup. Proste vieme, že život nie je dokonalý, ale žijeme ho. Po prvé, olebo nám nikto nedal na výber. Po druhé preto, lebo by sme si aj tak s najväčšou pravdepodobnosťou vybrali ten istý spôsob, akým žijeme.
A ak nie, je otázka, prečo tak žijeme teraz.
Možno sa chorobne bojíme zmeny. Alebo zlyhania. ALebo sa nám proste lepšie rozpráva o tom, aké by to mohlo byť lepšie, rovnako ako tej apatickej kačici, ktorá celý deň len pozerá na vodu a uvažuje, kam všade dto mohla dotiahnuť, keby jej len osud bol viacej naklonený.
Moja ďalšia otázka do vetra a do klávesnice tohoto notebooku znie : Kto nakláňa osud? A ak niekto taký skutočne je, prečo by ho bavilo byť nespravodlivým? Lebo sa mu niektorí páčime viac a niektorí menej? Lebo sme v minulých životoch boli apatickými kačkami a nepochytali sme dosť múch?
Pravda je podľa mňa úplne iná. Nech už veríte na akéhokoľvek hýbateľa vašim osudom, musíte si uvedomiť jednu vec - ste ním aj vy sami. Každé ráno je totiž iné a verte alebo neverte, aj pod vašimi oknami sa poobede prechádzajú vždy o niečo iní ľudia. Minimálne jeden denne, ktorého nepoznáte (ak ovšem nebývate na konci sveta. Tam prilietajú určite asopň iné vrabce.). Každý nový deň je teda iný. Inak svieti slnko, niekedy nesvieti vôbec. Inak vonia vzduch, inak sa cítite. Život je ako veľmi poctivý učiteľ. Niekedy vám dá zabrať a nechá vás opakovať jeden test stále dookola, aj keď máte pocit, že už ste ho napísali dokonale. Nechá vás trápiť sa deň - noc, len aby si overil, či už vám stačilo, či už sa poučíte. Niekedy vám ale proste odpustí, prehliadne ťahák vo vašej lavici, nechá vás sedieť vedľa vášho najlepšieho priateľa a nechá vás pokojne prechádzať celé roky. Až kým nepríde ďalšia skúška...
Život nás skúša. Život ale skúša aj kačice. A predsa ďalej plávajú každý deň, nevzdávajú sa. Život skúša aj stromy, keď ich nechá vytrhať víchricou. Skúša holuby, kvety, ktoré nechá po každej jari alebo lete odkvitnúť.
Skúša nás deň čo deň. Ale za odmenu sa ako správny učiteľ vždy na hodinu dôkladne pripraví. Zopakujeme si, čo už vieme, alebo tým opäť nepozorovane prelezieme bez toho, aby sme to vedeli. preberieme si niečo nové. Čaká nás malá 5minútovka, zopár nepríjemností, ale možno aj zaľúbený lístok v lavici.
Nikdy nás neprestane skúšať. Zradí nás a na druhý deň sa chce udobriť nejakou svkelou príležitosťou, ktorú by sme nemali z hrdosti odmietať. Život je už totiž taký a nemá zmysel denne sa zamýšľať nad tým, prečo. Treba ho žiť ďalej a prijímať jeho ospravedlnenia v podobe nových šancí, ktorými si chce vynahradiť tie, ktoré nám pokazil.
Presne ako kačice.
Plávajú si po svojej rieke každý deň. Lenže majú aj krídla, pomocou ktorých môžu vzlietnuť vždy, keď im dá život inú šancu. Aj keby to malo byť len v podobe lepších rybiek vo vedľajšej rieke.

Brno, 2.5.2011, zastávka č.1, Zoologická záhrada, 4. lavička, vedľa kačiek

Prečo nežijeme naplno?

18. června 2011 v 21:01 | Loutre |  Loutre radí !!!
Múdra to otázka!
A veľmi jednoduchá odpoveď!
Pristihli ste sa niekedy pri tom, že s MP3kou v ušiach stojíte pred zrkadlom a tvárite sa, že spievate? Zabili ste tým viac ako 10 minút života? GOOOOL! Ste správni adepti na čítanie tohoto článku! ;-)

Najprv si rozoberme, prečo sa tvárime, že spievame. Alebo prečo snívame o tom, že cestujeme okolo celého sveta a pri tom sedíme doma na zadku. Alebo prečo snívame o tom, ako vkročíme do miestnosti plnej ľudí a povieme nejaký fór, na ktorom sa všetci zasmejú a v skutočnosti sedíme v kúte a skromne skladáme origami z použitých servítok?
Tak ja vám to poviem.
Lebo sa bojíme. Áno, sme tak trošku zbabelí. Ale to nič. Všetko najprv šlo ťažko. A každý sa bojí odmietnutia, nech si už hovorí, čo chce. Dôležité ale je, aby sme sa neodmietli my sami. Aby sme sa nehanbili za to, čím sme. A ... takto sme na najlepšej ceste.

Tak a teraz zaujímavejšia časť... ČO s tým?
Kým nevyjdete so svojim talentom von, nič sa nezmení. Je fajn predstavovať si potlesk a naučiť sa dokonalú poklonu, za ktorú by sa nehabila ani najnovšia nevesta Kate Middleton, ale v konečnom efekte z toho máte tak prd. Nikoho nebude nikdy zaujímať vaša nacvičená poklona, pokiaľ nepredvediete ešte niečo grátis. Iba ak by ste sa stretli so skutočnou Kate M. a ukázali jej, kto z koho. ALe stále.... ona je už vojvodkyňa. Vy ste len ľudia, čo stoja pred zrkadlom a učia sa klaňať.
RObte s tým niečo! Ak nie je kľananie sa jedinou vašou prednosťou, máte morálnu povinnosť voči vašej vlastnej DNA postaviť sa a vyjsť z domu. Alebo niekedy len zapnúť internet... Jednoducho dať o sebe svetu vedieť! Že ste tu, síce máte strach a pravdepodobne ste do seba radšej hodili pár panákov, aby ste to zvládli... ale ste tu!!

A ak vás niekto najprv vysmeje, nič si z toho nerobte. Najviac rečí majú tí, ktorí nikdy nič nedokázali. Lenže vy, ak sa nenecháte odradiť a znechutiť, môžete to dotiahnuť ktovieako ďaleko. Oni stále budú len tí ľudia, ktorí sedia na zadku a z diaľky všetko komentujú.

Zhrnutie : V čom ste dobrí? Nájdite to. Ak to máte, pracujte na tom. AK na tom pracujete, snažte sa to dotiahnuť čo najďalej. Hlavne kvôli sebe. A ak časom zistíte, že svojou prácou niekoho obohacujete alebo mu ňou pomáhate, vyhrali ste!

Rada na koniec : Nebuďte ľuďmi, čo sedia na zadku a kritizujú. A ak áno, urobte to aspoň formou verejného komentára, nech vaša snaha nevyjde nadarmo. ;-)

Salute hirondelles,
Loutre

Mám okolo seba nesprávnych ľudí??

18. června 2011 v 20:04 | Loutre |  Ako prečo stále furt? :-)
Máte okolo seba tých správnych ľudí??
Alebo poznáte ten pocit, kedy s veľkou slávou uverejníte na facebooku video, na ktorom sa môžete ušúľať od smiechu a vaši priatelia ho skomentujú suchým "WTF?". Alebo vás nazvú retardom, lebo sa na svoj vek podľa nich nesprávate dostatočne vyzreto?
Facebook teda nie je meradlom životných priorít, ale je smutné, že niekedy sa aj na sociálnej sieti cítime nepochopení.
Nie však natoľko smutné, aby mi to vzalo chuť sa s vami o toto video podeliť. Možno je medzi vami aspoň jeden taký "nevyzretý retard" ako ja :D

Neviem... mať takých spolubývajúcich, umriem od smiechu. Ale čo. Celkom pekný spôsob smrti. xD

Kamarátska

23. května 2011 v 8:05 | Loutre |  Básne
Máš všetky naše staré mapy,
čo ma vedú správnym smerom.
Máš liek na to, čo ma trápi.
Patent rána pred večerom.

Vieš, kde ísť, keď ja sa stratím.
Povieš to, čo počuť mám...
nech som hockde, vždy sa vrátim
a za náš smiech všetko dám

Len tak ležať na podlahe...

22. května 2011 v 22:57 | Loutre |  Básne
Len tak ležať na podlahe.
Zostala som tam.
Nech sa páči - dávam priestor
tvojim výčitkám.

Myslela som, že je po tom.
Bol to omyl. Klam.
Som tak slabá, ako predtým.
Dnes to vidíš sám.

Ostatní sa so mnou smejú,
no ja mlčky rátam s tým,
že predstierať úsmev asi
už len pár dní vydržím.

Vieš, že nechcem žiadny zázrak.
Neveríš naň. Ani ja.
Chcem byť sama, zas tak sama...
No samota ma zabíja.

Tak mi povedz, len tak skrátka
prečo, keď svet rada mám
opäť ležím na podlahe,
úzkosť smútkom zapíjam...

A otvor mi zadné vrátka.
Hocikam. Ja ujdem tam

Ako si (ne)správne zariadiť život. Návod v pár krokoch

22. května 2011 v 22:45 | Loutre |  Ako prečo stále furt? :-)
Tak a je to tu zas. Ďalší deň, kedy som sa uistila, že moja skvelá životná voľba nebola v podstate až tak skvelá a že môj momentálny stav má do šťastia kvalitne ďaleko.
A príčinu nemusíme hľadať dlho - proste som sa zas raz zaprela.
Znie to desivo, ale verte mi, je to ešte desivejšie!
Celé posledné dva roky gymnázia som prediskutovávala s každým naokolo moju budúcu dráhu na vysokej škole. O tom, že chcem študovať ďalej, nebolo ani pochýb. Trochu menej jasne to ale vyzeralo s výberom školy. Lenže som sa cítila príliš neskúsená a nešpecifikovaná na to, aby som si sama vybrala jednu školu.
A tak sa začal kolotoč diskusií.
Jedni mi radili, aby som išla na to, čo ma baví a kašľala na to, čo bude o 5 rokov. Iní zasa, aby som hľadala alternatívu medzi tým, čo ma baví a tým, koľko chcem zarábať. A vcelku radikálna skupina číslo tri mi poradila, aby som sa vôbec nezaoberala tým, či ma to baví, alebo nie. Tých 5 rokov predsa nejako prežijem a dôležitý je zvyšok.
Žiaľbohu, nerozumne som počúvla tých tretích a šla na školu, o ktorej som dúfala, že ma raz ZAČNE baviť.

Najväčšia hlúposť na svete.
A hneď vám poviem prečo.
Poznáte ten pocit, keď ste zvyknutí, že sa vám stále všetko darí a zrazu sa cítite kvôli jednej prehre ako nuly?
Iste áno. Ale to sa stáva.
Tak si teraz predstavte, že sa ten pocit znásobí.... asi tak dvadsaťkrát. Čiže sa vám nedarí nič, na čo siahnete a o to viac sa cítite nanič a kazíte ďalšie a ďalšie veci...
Stále málo?
Pridajte k tomu ešte okolie ambicióznych ľudí, pre ktorých znamená ich škola životné poslanie alebo na druhej strane, rovnako pomýlených zmätencov, ako ste vy.
Niektorí vám hovoria, "neboj, ja som na tom tiež tak, nebaví ma to a je to na prd, v noci nespím a už som nebol doma asi tri týždne, ale dúfam, že mi to ten plat o niekoľko rokov všetko vynahradí."
A teraz jeden fakt : zamestnanosť pri tých vyťažených povolaniach VôBEC nie je tak vysoká, ako vám hustili do hlavy. A rovnako tak zamestnanosť tých menej obľúbených nie je vôbec tak tragická.
Skôr naopak.
Každý nesebavedomý zúfalec, ako ja a všetci tí, ktorí dúfajú, že o pár rokov sa im všetko toto zúfalstvo vyplatí, vám zvyšujú šance uplatniť sa vo vašom vysnívanom odbore.

"Byť chápaný znamená prostituovať sa."
Tak to aspoň vycítil Fernando Pessoa vo svojej Knihe neklidu.
Nie je dôležité, či vašej voľbe ostatní rozumejú, ale váš vlastný vnútorný pohľad na vec.
Tak vás možno niekto odsúdi, že ste sa rozhodli, ako ste to cítili.
Tak dokelu možno bude mať o pár rokov aj pravdu.
A čo sa stane??
Poviem vám čo.
Možno urobíte chybu, možno si tresnete hlavu o stenu a chvíľu sa poľutujete, že vám nikto správne neporadil skôr. Ale predídete tomu, čím si ja prechádzam celý tento rok. Pocitu, že ste nepočúvali sami seba, že ste to aspoň mohli skúsiť, lebo čo ak...
A potom tej večnej dilemme, či ešte nie je neskoro niečo zmeniť.
Tak čo myslíte?
Do akej miery by ste nechali rozhodovať rozum a do akej sami seba? Boli by ste radšej skvelým odborníkom v nie príliš populárnej brandži len preto, že vás fascinuje alebo priemerným, ale dobre zarábajúcim zamestnancom?

Uľahčím vám to. Opäť pomocou Pessoa : "Len človek, ktorý nemyslí, dôjde niekedy k nejakému záveru. Myslieť znamená váhať. Ľudia činu nemyslia nikdy."

Tak rozmýšľam, či sa mi oplatí myslieť na zmenu školy...

V daždi

25. října 2009 v 20:50 | Loutre |  Básne
Prvý bozk padne len v daždi.
Bude jemný, nech ťa dráždi.
Druhý, tretí potme v kúte,
štvrtý hriešny ako útek.
Piaty - ten ti nedá spať,
prestaneš sa zahrávať.
Šiesty vzduchom v letnú noc,
vezme mysli všetku moc.
Siedmy chladný na líce
v inkognite ulice.
ôsmy bozk sa nekoná -
rozhodne : Ja či ona?
Deviaty len nenápadne
do snov sa mi s tebou vkradne.

Posledný bozk padne v daždi,
bude platiť sladko, navždy.
S chuťou sĺz a lásky vraždy,
rozhodnúť sa musel každý.

Kam dál