Myslela som, že som svetlom
jasným ranným svetlom v dave.
Avšak dnes sa ukázalo,
že svieti len v mojej hlave.
Márne túžby, hlúpe plány,
sny zhrabúvam na kopu.
Zabalím a hádžem vranám,
nech ich dakde zakopú.
Odlietajú a v zobákoch
nesú zbytky mojich snov.
Stíšim hudbu, sedím v kúte,
nemám viac už vlastných slov.
Z mojich úst len škrekot počuť.
Škrekot vrán, čo leteli,
pristáli a zakopali...
Už nás viac nič nedelí.
Kráčam, trasú sa mi nohy.
Nemotorne nesiem krídla.
Strácam pierka, ďalšie rastú.
Kráčam, dbajúc na pravidlá...
Cesty rovné, idú priamo,
chodbičky vychodené.
Do stien chodieb nechcem vraziť,
preto chodím pri stene.
Zobák bez slov, oči malé,
vrana k vrane posadá.
Spustia škrekot, niekde z diali
ozvena im vynadá.
Myslela som, že som hudbou,
sviežou melódiou v hlave.
No vrany mi ukázali,
ako správne škriekať v dave.