26. června 2009 v 19:05 | Loutre
|
Niekedy uvažujem nad tým, aká som vlastne stará. Nemyslím môj reálny vek, ale ten, ktorý by skutočne hovoril o vyzretosti mojej osoby.
Každý má iné priority a každý vek má iné "tolerancie". Čiže ak je prioritou 15-ročnej teenagerky nájsť si cool priateľa a ničím iným sa príliš nezaoberá, je to v poriadku. Rovnako v poriadku je, ak 26- ročný muž (alebo žena) túži po kariére, 28- ročná žena po dieťati, 40-nik po druhej mladosti.
Ale čo ak by to celé bolo úplne inak?
Čo ak by som v 18-tke chcela kariéru, v 28-ke druhú mladosť, a dieťa a rodinu by som riešila až potom?
Čo ak niektorí skutočne dospievajú pomalšie ako druhí? A čo vlastne znamená "dospieť"?
Keď som si po prvýkrát všimla, že môj spolužiak nie je len milý, ale aj pekný, myslela som si, že dospievam. To isté ma napadlo, keď som si čítala knihu pre dospelých a (skoro úplne) som ju pochopila. Prvé dôverné priateľstvá, hádky s rodičmi, túžba zapadnúť a zároveň vyniknúť, bitka zdopovednosti a spontánnosti, výchovy a vplyvu okolia. Prvé posedenie s kamarátmi, prvá pusa, cigareta, zlomené srdce a bolestné straty - aj to je dospievanie. Ale kedy je človek naozaj dospelý? Úderom 18-teho roku určite nie.
Je človek dospelý, keď za seba prevezme zodpovednosť? Aj taký môže byť v niektorých ohľadoch nesamostatný a možno v ňom do konca života zostane časť dieťaťa... čo je možno jedna z najhorších a zároveň najlepších vecí na živote. Čímkoľvek si prejdeme - či už je to detstvo, mladosť, šťastie alebo niečo smutné - po všetkom v nás zostane nejaká stopa. Taká, ktorá v mladosti dokáže našu osobnosť sformovať, neskôr ju trochu poodkloniť z normálu. Samozrejme, ako kedy. Ako u koho.
A práve to ma vracia k pôvodnej myšlienke. Aká som vlastne stará? Je nespravodlivé odpísať každého jedným číslom a roko čo rok ho len zvyšovať, keď naše osobnosti sa neustále formujú a často dospievame v omnoho väčšie dieťa, než akým sme boli predtým.
Preto niet divu, keď niekoho v 18-tke ešte stále baví pozerať rozprávky, ako mňa. Čo je na tom čudné? Je to jediný oddych od toho komplikovaného sveta dospelých, kde má každá vec a udalosť svoje miesto a svoj čas ... Rozprávky sú iné. Rybička je rovnako dôležitá ako hrad, rozdiely sa nerobia. Keď je niečo smutné, plače sa. Na veselých veciach sa smejeme a vždy to myslíme úprimne. V rozprávkach je všetko pekné a čisté. Zvádzajú k odvahe, pretože aj dobrodružstvo je v nich bezpečné (keďže vždy vieme, že všetko dopadne dobre) a nikdy nehrozí, že ak sme dobrí, zostaneme nakoniec úplne sami.
Priateľom sa v príbehoch dá veriť, sľuby sa dodržujú a nespravodlivosť sa trestá...
Možno aj preto je tak ťažké dospieť. Veľa detí vyrastá na dobrých a spravodlivých príbehoch a očakáva, že taký má byť život. Iné, nešťastné deti, sú zvyknuté do príbehov utekať z reality už v detstve. A niektoré deti príbehy ani nepoznajú.
A predsa dospejú všetky.
Skôr či neskôr opustia rozprávky a prispôsobia sa nerozprávkovej nevyspytateľnosi života. A to je škoda. A ja, hoci viem, že životm sa často ani zďaleka nepodobá príbehom, naďalej sa s nimi zžívam a predlžujem si detstvo ako dlho to len ide. Dodáva mi to ten známy svieži pocit, teším sa ako malá objavovaním a predstavami, snívam o dobrodružstvách a o ich šťastných koncoch. Často na úkor osvedčených priorít prinaliehajúcich môjmu veku. A ak som za to pre niektorých divná a nevyspelá, je mi to jedno.
Žijem tak, aby som boal šťastná. A rozprávky sú o šťastí.
A ktovie ... možno sa nakoniec ukáže, že sú skutočné... Aj v dospelosti.
objavili sa u teba filozofické gény :)
áno, vek je nepriateľom človeka, veď už teraz väčšina ľudí povie: "Máš 16, mala by si byť zodpovedná." ale iný povedia: "máš 16, na to si ešte mladá." nikto by nemal všetko brať iba podľa veku, niekto môže mať 30 a nemusí byť zodpovedný, iný môže byť zodpovedný už v 15.
rozprávky podľa mňa nie sú určené iba pre malé deti, mali by byť pre všetkých. no a že sa rozoberejú nereálne veci? veď keby sa rozoberali len tie reálne, tak to namiesto rozprávkovej knižky môžme svojím deťom kúpiť nejaké noviny a čítať im články z nich. fantázia je najlepšia vec, ktorou sa dá brániť sa proti realite.
a ty jej (fantázie) máš dosť, tak len píš ;)