close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
"Čo si myslíš, tým sa staneš."

Kristína

3. července 2009 v 19:13 | Loutre |  Krátke poviedky
MICHAL

Kolesá zavržďali na štrkovej ceste. Vypol som motor a vystúpil. V okamihu ma ovanula známa aróma, ktorú z nej bolo často cítiť. Rozhliadol som sa naokolo : rozľahlá, zelená lúka obklopená vysokými horami. Úplne vzadu, na druhej strane kopca, sa črtali obrysy starého ranča.
Posadil som sa na kapotu modrého Volkswagenu a vytiahol cigaretu. Zopár iskier a potom už len hustý, štipľavý dym, ktorý sa škodoradostne vznášal vo vzduchu. Teraz by ma vysmiala, napadlo ma. Len na chvíľu vyleziem na čerstvý vzduch a hneď ho začnem riediť dymom.
Nervózne som pozrel na hodinky. Pol siedmej. Už som si zvykol, že vždy na seba necháva čakať. Ktovie, kto ju zdržal. Kto jej je prednejší než ja. Rýchlo som odohnal žiarlivé myšlienky, uvedomujúc si dôvod, prečo som tu. Podvečerné jarné slnko už pomaly zapadalo, keď som z diaľky začul dupot kopýt. Automaticky som zahasil cigaretu a snažil sa ovládnuť neistotu, ktorá sa ma zmáhala.

Zastala predo mnou s vážnym, nevýrečným výrazom na tvári. Nezosadla z koňa a ja som ešte viac znervóznel.
"Ahoj," predniesol som neisto, hoci som tento rozhovor plánoval celou cestou z Prahy.
Mykla hlavou a tmavé vlasy jej pôvabne padli na ramená.
"Ahoj." Vážnosť a chlad v jej hlase mi hovorili, že pochopila príčinu tejto návštevy. Iste to tušila už dávno, keď nedvíhala dva týždne telefón. No teraz tu bola a ja som musel s pravdou von.
"Petra to vie," povedal som už úplne pokojným hlasom. "Neviem, ako sa o tom dozvedela. Proste som raz prišiel domov a ona ma čakala uplakaná s kuframi pri dverách."
Len otočila hlavu smerom k slnku. Odrážalo sa od jej jemnej pleti a zvýrazňovalo ostré, vážne črty tváre. Čierny kôň, na ktorom sedela, začal nervózne fŕkať a prešľapovať.
Chvíľu ticha konečne prerušil jej hlas. Jemný, no bez náznaku nehy či nejakého citu.
"Preto si predsa neprišiel. Necestoval si sem z Prahy, aby si mi oznámil, že sa zbalila a odišla, či áno?"
Ten drzý čierny tvor opäť začal hrabať kopytom. Neznášal som ho. Preto, lebo sa nemusel rozhodovať ako ja. Nenávidel som ho, lebo ho ona milovala.
Mala nado mnou značnú prevahu. Nielenže na mňa hľadela z výšky, ale nemusela sa ani cítiť ponížene. Nikdy nehovorila o svojich citoch, ani nespomenula, že by ma mala rada. Zatiaľ čo ja som tu stál pred ňou ako štvaný zajac. Vedela, že ju milujem. Že stačí jedno jej slovo, jediná jej slza a ja by som sa do Prahy už nikdy nevrátil. No ona na mňa hľadela chladne, jej tvár bola bez akéhokoľvek identifikovateľného výrazu a záujmu. Rozčuľovalo ma to a po prvýkrát v živote som zatúžil raniť ju. Ublížiť jej tak, ako ona ubližovala celý čas mne. Preto som zo seba rýchlo dostal, predstierajúc nezáujem o ňu : "Nie. Prišiel som sa rozlúčiť ja s tebou. To, čo bolo medzi nami bolo pekné, ale už je načase skončiť s tým. Milujem Petru a už jej viac nechcem ubližovať. Dúfam, že chápeš."
Najradšej by som si vrazil. Takéto veci vypúšťajú z úst len obmedzení idioti a frajerkári.
Kristínine oči na sekundu trochu stmavli. Možno od hnevu, alebo nenávisti. Alebo sa mi to len zdalo? Muselo to tak byť, lebo o chvíľu sa na mňa usmiala a povedala: "Fajn, chápem to a prajem ti, aby si bol šťastný. Zbohom."
Jediným ťahom uzdy a pokopnutím do slabín koňa otočila o 180 stupňov. Dokázala to tak so všetkými. Bez toho, aby si to uvedomovali, podvedome plnili jej želania.
Ešte dva rýchle pohyby nohami a kôň sa dal do cvalu. Neotočila sa, videl som už len jej tmavé vlasy lietajúce vo vzduchu a svoju bezcennú budúcnosť.
Slnko už pomaly zapadalo a ja som nasadol do auta. Naštartoval som a pozrel do spätného zrkadla. Trpká spomienka na jej rozpálené telo na zadnom sedadle odletela spolu s kamienkami štrku, ktoré odhodili kolesá.


KRISTÍNA

"Zbohom."
Kôň sa dal do cvalu a ona dúfala, že s vetrom uletia z hlavy všetky myšlienky a spomienky. Stále nemohla uveriť, že ju nechal odísť, že nebojoval, aby zostala.
Do očí sa jej nahrnuli slzy.
Napadla ju stará báseň, ktorú našla v knižnici svojej babičky :
"A ja tu ostávam so svojou nôškou trýzne
Mučená predstavou, jak dobre bolo by
Nabrať si plný zrak vás, vašej podoby

Pre chmúrne jesene, ktoré neminú.
Čo ste? Čo môžete byť? Kamienok, ktorý zmizne,
Keď svojím dotykom rozčeril hladinu."

Hoci poetka písala o inom, jej slová duneli Kristíne v hlave a bili sa s jej hrdosťou. Nakoniec sa náhle rozhodla a zatiahla uzdu. Otočila sa a pozrela na druhú stranu kopca zaliatu svetlom zapadajúceho slnka. Auto bolo už preč.
"zmizne, keď svojim dotykom rozčeril hladinu," roztrasene zašepkala, akoby sa bála, že ju niekto začuje a odhalí jej city. No keď si Kristína uvedomila, že už nie je nikto, pred kým by hrala chladnú a nedostupnú ženu, milenku bez citov a nositeľku nezraniteľného srdca, pocítila zúfalstvo a prestala svoje emócie ovládať. Slzy sa jej rozliali po celej tvári, kvapkali na vlasy, ruky, aj na udržiavanú hrivu jej koňa. Náhlivo mykla uzdou s jediným prianím - vrátiť sa domov.


PETRA


So slzami v očiach sedela pri veľkej papierovej škatuli pokreslenej srdiečkami. Tie hlúpe srdiečka! Všetkému sú na vine ony!
Petra trasúcimi sa rukami zdvihla veko krabice a vytiahla z nej zväzok listov. Koľkokrát ich len čítala! Znova a znova... Hľadala v nich náznaky večnej lásky, tajné vyznania skryté medzi riadkami. Vždy ich našla : vety, ktoré mohli byť chápané dvoma spôsobmi a ona, zaslepená láskou, si samozrejme vždy vybrala ten druhý. Dnes už všetkému rozumela a sama pred sebou sa cítila neuveriteľne hlúpo. Množstvo fotiek - sú ich stovky. Spoločné dovolenky, oprava chaty v lete, svadba jej sestry ... Všade boli spolu a ona bola taká šťastná!
Kritickým pohľadom skúmala svoj obraz na fotografii. Čo mu len na nej vadilo? V čom bola lepšia tá druhá? Určite mala väčšie oči. Alebo je to tými nemožnými vlasmi?
Petra si zúfalo zakryla tvár rukami a položila si ju na kolená. Trpké slzy jej stekali na ryšavé zvlnené vlasy, skĺzali po rozochvenom hrudníku a mizli za krajkou čiernej blúzky.
Telefón nezvonil a ona vedela, že nezazvoní.
V duchu sa snažia zopakovať si každú vetu, každé vyznanie, ktoré mu kedy povedala.
Tá druhá je vraj chladná a nedobytná.
Prečo pokazil niečo tak krásne a čisté kvôli bolesti a neistote? Ako ju mohol po toľkých rokoch opustiť?
Zaplavila ju vlna zlosti k sebe samej. Bola naivná a myslela si , že je šťastná. Nemohla byť. Pretože takto šťastie nekončí.
Prudko sa postavila a rukou si zotrela slzy z tváre.
"Už ani slzu!" prikázala sama sebe.
Schytila ťažkú škatuľu, vyšla z izby a zniesla ju po schodoch dole.
Ako prechádzala kuchyňou, voľnou rukou vytiahla z chladničky fľašu vína. Zubami vytiahla zátku a párkrát prehltla. Sladko-trpká chuť sa jej rozliala po hrdle, no nepriniesla očakávanú úľavu.
"Na nás, miláčik," zašepkala Petra ticho a dopila fľašu až do dna. Potom ju vhodila do škatule, ktorú držala v rukách a otvorila vchodové dvere. Pomaly kráčala k smetnému košu pri bránke, cítiac, že sa chystá zničiť posledné príjemné spomienky na uplynulých 6 rokov. Na chvíľu zastala, zavrela oči a zhlboka dýchala. Škatuľa v jej rukách ju začala neuveriteľne ťažiť. Cítila sa komicky, ako postava z nejakej hlúpej telenovely.
Akoby na chvíľu žila život niekoho iného. Nejakej zúfalej ženy s červenými, od plaču opuchnutými očami. To predsa nemôže byť ona. Ona mala byť konečne šťastná.
Cez slzy, ktoré sa jej drali z očí, rozpoznala na ceste svetlá auta. Zastalo pred bránou a vystúpil z neho vysoký, tmavovlasý muž. Pozrel na ňu a nervózne prestúpil z nohy na nohu.
"Teda si späť?" spýtala sa Petra cudzím hlasom, ktorý sama nepoznávala. Vedela, že ak by jej znova ublížil, už by to neprežila. No napriek tomu naňho hľadela s narastajúcou nádejou.
Michal otvoril bránu a vzal Petre z rúk pokreslenú krabicu.
"Iba ak budeš chcieť."
Z jeho hlbokého hlasu počula zastieraný smútok. Mohol mať viac príčin, no ona si vybrala tú druhú.
"Ľúbim ťa," zašepkala a vrhla sa mu okolo krku.
Krabica vypadla z Michalových rúk a jej obsah sa rozsypal po dvore. No nikto z dvojice si to nevšímal.
Spomienky zostali rozhádzané po trávniku a už viac nikoho nezaujímali. Prítomnosť prekryla minulosť a ilúzia realitu.
(A možno je šťastie práve o tom )
 


Komentáře

1 tonks tonks | Web | 6. července 2009 v 12:53 | Reagovat

A možno je šťastie práve o tom...
bolo mi ľúto kristíny, ale s pýchou a ľadovým srdcom v živote nedosiahne veľa... prekrásna poviedka, ale to ty vieš ;)    

2 loutre loutre | Web | 6. července 2009 v 13:09 | Reagovat

veru nedosiahne! pôvodne som chcela, aby skončili spolu, ale to by bolo nefér.
a Ďakujem, neviem to :)

3 tonks tonks | Web | 6. července 2009 v 13:18 | Reagovat

nefér voči petre?
nevieš to? máš sklerózu? mám pocit, že som ti to už dakedy hovorila... :-D

4 loutre loutre | Web | 6. července 2009 v 13:38 | Reagovat

ale to sa dobre počúva, hlavne ak tom,u príliš sama neverím :)

aj voči Petre, hej. Ona chúďa dávala do toho vzťahu všetko a predsa Michal uprednostnil Kristínu, ktorá sa nikdy ani nenamáhala povedať mu, že ho ľúbi.

5 Sidi Sidi | E-mail | Web | 9. července 2009 v 22:11 | Reagovat

Jeje... tak hneď jak bol volný pc som si sadla za tvoj blogísek :D a páči sa mi viac a viac :D zatím sa mi to lúbi :) teším sa na pokráčko :)

6 miriela miriela | Web | 13. července 2009 v 20:44 | Reagovat

neskutočne krásne smutné a pravdivé, stále znova a znova sa pýtam, prečo život nemôže byť aspoň o niečo ľahší a rozprávkovejší? krutá realita sa číta ťažko a dobre zároveň, keď to zabolí, znamená to, že slová boli vybrané dobre a dopadli presne tam, kam mali a mňa to zabolelo, za petru, kristínu aj michala a najmä za všetkých osamelých bez šťastia sa zmietajúcich ľudí...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama