close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
"Čo si myslíš, tým sa staneš."

Marianna , časť 1

6. července 2009 v 10:35 | Loutre |  Krátke poviedky
~ MARIANNA ~


PETER

To neúnavné tikanie hodín mu nedalo spať. Zopárkrát sa ešte pokúsil prevrátiť na druhý bok, zastrčiť budík pod vankúš alebo ho zbaviť tej húževnatej energie odobratím bateriek. Nakoniec ich tam vždy vrátil. Podvedome cítil, že nemá právo zastaviť to, čo má plynúť samozrejme. Rovnako tak si uvedomoval, že hodiny sú len sprostredkovateľom toho, čo mu nedá spať - času.
So vzdychom sa postavil z postele. Pouličné svetlá vytvárali na tmavých stenách nehybné obrazce. Boli tu ostatne deň čo deň, načo ich opäť skúmať.
Z chladnej podlahy ho oziabali nohy. Narýchlo si cez seba prehodil župan a podišiel k balkónu. Sú to už roky, kedy dokázal vyskočiť z postele a vybehnúť von...
Peter sa bolestivo a pomaly dopracoval na čerstvý vzduch. Hojdacie kreslo, deka, včerajšie noviny a čaj s medom od večera - na dobrý spánok. Uškrnul sa - spal necelé tri hodiny.
Starý pán sa usadil v nepohodlnom drevenom kresle a zadíval sa na okolie - nemennú krajinu, ktorú skúmal už zopár rokov, noc čo noc. Nádvorie, malý, zriedka upravovaný park a stará ošúpaná brána, za ktorou bol život, ktorý opustil pred desiatimi rokmi.. Ulica, jej nočný kľud a pokojné osvetlenie.
Peter vedel, že ho čaká dlhých šesť hodín, kým sa v domove rozozvučia ľudské hlasy. Opäť za ním príde Klára - sympatická mladá ošetrovateľka z Čiech. Donesie mu lieky a vezme ho do parku. Tam budú sedieť na lavičke a budú pokračovať v rozprávaní príbehov. Vlastne rozpráva vždy len Peter. Klára ho bez dychu počúva, keď opisuje krásu prvej ženskej faraónky Nefertiti a mor v Egypte, ktorému musela čeliť. Zrada mladého Bruta alebo rýchla, plazivá smrť Kleopatry - týmito príbehmi dokázal v škole vždy rozplakať všetkých študentov. Dokonca aj tí ironickí šašovia a oči prevracajúce dievčatá na chvíľu stíchli.
Utrpenie, láska, nenávisť a smrť. Žiadny iný učiteľ sa nemohol popýšiť takým záujmom o svoj predmet ako Peter.
Dnes už na to len nostalgicky spomína, keď celé dni presedí sám vo svojej izbe v domove dôchodcov. Nemáva žiadne návštevy, ostatne ako väčšina starých ľudí tam. Jedine Klára ho chodí kontrolovať denne, každý druhý týždeň a vnučka Marianna mu píše každý mesiac. Študuje v Londýne a nemôže ho prísť navštíviť, no nikdy mu nezabudne poslať list a s ním nejaký malý darček: krabicu anglických sušienok, novú košeľu alebo suveníry z nejakej historickej výstavy.
Pri spomienke na svoju vnučku sa starý pán usmial.
Vonku vial ľahký vietor a pouličné svetlá vrhali tiene na steny jeho izby preplnenej knihami, s posteľou, skriňou a nočným stolíkom s vždy prítomným obsahom : množstvom listov, pár fotkami a zloženou stránkou vytrhnutou z knihy.
Peter poznal cenu času a preto si vychutnával každú minútu života ako najlepšie vedel. O chvíľu, mysliac na najmilovanejšie osoby v jeho živote, pokojne s úsmevom na perách zaspal.


KLÁRA

Pol ôsmej ráno. Opäť klope na drevené dvere s ošúpaným, sivým číslom 78.
"Ďalej," ozve sa spoza nich a o chvíľu sa v nich zjaví usmiaty starý pán.
"Ruky bozkávam, Klárka. Myslím, že ani dnes vášmu šarmu neodolám a prejdem sa s vami po parku," huncútsky sa usmial. Klára mu nastavila dlaň s troma bielymi pilulkami.
"Tu - predo mnou - pán Zárovský. Prehltnete ich a pôjdeme do parku." Starček sa zatváril skrúšene. Lieky neznášal a vždy ich prezieravo skrýval pod chlieb na tanieri. Ale ošetrovateľka ho už veľmi dobre poznala.
"No keď to musí byť... Čo už dnes dostanete zadarmo, všakže?" S námahou tabletky prehltol a zavrel za sebou dvere do izby.


MÁRIA

"Poďte sa prejsť trochu von," naliehala zdravotná sestra na drobnú, sivovlasú starenku. No Mária len pokrútila hlavou.
"Nejdem. Nestihla som nakŕmiť mačky a dať deťom pusu na dobrú noc. Ešte nemajú napísané ani úlohy. Musím na ne dohliadnuť..."
Ošetrovateľka si len vzdychla. Pani Mária pomaly strácala pamäť a bolo to s ňou zo dňa na deň horšie.
"Pani Suchá, je ráno. Ideme sa prejsť do parku, poďte."
Nasilu sa snažila navliecť Máriu do jej starého kabáta, no márne.
"Nie," zaťala sa. "Je piatok. A v piatok je pôst."
Sestrička už pomaly strácala trpezlivosť, keď ju zrazu napadol starý trik.
"Pani Suchá, poďte do parku. Videla som tam dnes ísť aj pána Zárovského a vyzeral veľmi dobre." Vždy to zabralo. Pani Mária mala neobvyklú formu choroby. Niektoré veci a osoby proste v jej pamäti pretrvávali. Mala ich podvedome rada, ani nevedela, prečo.
Starenka v okamihu ožila, usmiala sa a začala si navliekať kabát. So sestričkinou pomocou ho napokon obliekla správnou stranou a vyšli spolu von z penziónu. Už z diaľky videli Petra, ktorý sa na lavičke zaujato rozprával s Klárou. Výrazne gestikuloval a jeho ošetrovateľka ho bez dychu počúvala.
"Tak čo, pani Suchá? Neprisadneme si aj my?" otočila sa sestrička na vysmiatu starenku. Mária prikývla. Pomalým krokom sa vybrali do parku, keď tu zrazu schytila Mária svoju sprievodkyňu za ruku: "Počkajte. Vyzerám dobre?"


PETER

"Boli ste niekedy ženatý, pán Zárovský?"
Veselá, pekná starenka upierala na Petra svoje smutné oči. Boli poznačené neľahkým osudom a chorobou, ktorá jej pomaly odoberala aj zvyšky pamäti.
Veľmi dobre vedel, že nemá zmysel Márii pripomínať, že sa poznajú už 40 rokov, a opäť jej odpovedal na každodennú otázku: "Áno, pani Mária. Mal som manželku. Zomrela pred desiatimi rokmi."
Smutne pokývala hlavou : "Tak to už býva. Pánboh dal, Pánboh aj vzal. A deti? Mali ste deti?"
Nemusel by odpovedať. Vedel, že aj tak si to o pár hodín nebude Mária pamätať, no lákalo ho rozprávať o svojom živote.
"Najprv som deti mať nechcel. Bol som mladý a myslel si, že bez detí budem slobodnejší a šťastnejší."
Mária nesúhlasne pokrútila hlavou. Robila tak stále, preto to už Peter proste ignoroval a pokračoval v rozprávaní: "Chcel som cestovať a užívať si život. Vravel som vám, pani Mária, že som mal kapelu?"
Prekvapene naňho vyvalila oči : "A či naozaj?"
"Skutočne. Hrávali sme po celom Československu. Vtedy som si myslel, že inak žiť nedokážem. Bol som šťastný. Mal som úžasnú priateľku Annu a nič nám nechýbalo. Aspoň to som si myslel ja."
Na chvíľu sa odmlčal a vdýchol do pľúc čerstvý vzduch.
"Prečo? Čo sa stalo?" netrpezlivo ho súrila Mária.
"Zbalila sa a odišla. Pár dní po mojich 30-tych narodeninách ma Anna opustila."
Nastalo ticho. Starenka opäť nesúhlasne kývala hlavou a Peter zamyslene hľadel do diaľky. Mlčanie prerušila až Klára, ktorá sa po čase opäť zapojila do debaty:
"Pán Zárovský, o tom ste mi ešte nikdy nehovorili. Prečo vám odišla?"
Starý pán chvíľu nehovoril nič. Potom sa zhlboka nadýchol a pomaly začal prednášať:

"Sám hudba, prečo hudby si už sýty?
Slasť vraždí slasť? Nie. Slasť slasť uvíta.
Prečo máš rád, čo radosť nespraví ti,
a to, čo robí radosť, srdí ťa?
Prečo ťa znepokojujú tie tóny,
čo dali prednosť krásnym manželstvám?
Veď nežne ti len vyčítajú ony,
že nie si časťou skladby, chradneš sám.
Hľaď, ako struna so strunou sa sladko
pária a v súzvuku sa roztrasú!
Spoločný tón, pri ktorom dieťa s matkou
a otcom raduje sa z viachlasu.
Tá pieseň bez slov pohnúť chce aj tebou -
- ak sám si, akoby si ani nebol."

Vzdychol si. Pani Mária mala v očiach slzy a krútila hlavou, mladá ošetrovateľka pozerala do zeme. Ticho prerušila až starenka : "Ste naozaj úžasný básnik. Krásne."
Klára s úsmevom pozrela na Petra, ktorý trpezlivo opravil Máriu : "Shakespeare."
Ona naňho chápavo pozrela a poznamenala : "Samozrejme, ale krásne ste to napísali. Trocha romantiky predsa nie je na škodu."


KLÁRA

Celou cestou domov rozmýšľala nad Petrovým príbehom. Dorozprával jej ho, kým ho odprevádzala späť do izby. Vždy bol ochotný rozprávať a vysvetľovať, no tentokrát ho k tomu nútilo aj čosi iné - tajomstvo, s ktorým sa mu Klára zverila. Bol to jej strach z lásky a záväzkov, čo ju mátal celé roky. Pre väčšinu ľudí, ktorým sa s tým zverila, to bolo nepochopiteľné, ale pán Zárovský jej rozumel. Sám zistil, že s láskou je neradno sa zahrávať. Jeho príbeh bol ako vystrihnutý z filmu, no bez šťastného konca.
Túžil po slobode a bál sa usadiť sa, no zamiloval sa do ženy, ktorá dúfala, že ho skôr či neskôr zmení. Zmyslom Anninho života bola rodina, Petrovi by v jeho napínavom živote deti len prekážali. V tridsiatich rokoch Annu s Petrom už nič nespájalo. Ani spoločné plány do budúcna, ktoré malo byť vlastne hneď. V srdci Anne zostala len urazená láska, nenaplnená a nehodná toho, aby sa kvôli nej iný obetoval. S vedomím, že ona obetovala Petrovi sedem rokov, plných nádeje a mladých plánov, sa rozhodla odísť. Z jeho obľúbenej knihy vytrhla jednu z prvých strán so sonetom 8, vsunula mu ju medzi struny na gitare a odišla. Odvtedy sa už nikdy nevideli.

Kláru začínali prepadať výčitky svedomia. Petrov a jej príbeh sa na seba až príliš ponášali a na jeho chybách videla ešte zreteľnejšie tie svoje. No bola príliš unavená, aby nad tým
rozmýšľala. Pevnejšie chytila volant, zaradila trojku a pridala plyn.


MÁRIA

Pomaly sa k penziónu prikrádala noc. Starenka sedela na posteli s úsmevom na perách a v hlave si rekapitulovala celý dnešný večer : Sedela s Petrom za stolom a večerali spolu. Dovolila mu, aby jej tykal a celý večer sa cítila tak krásne, ako už dávno nie. Srdce jej radostne poskakovalo a po chrbte jej prebehávali zimomriavky vzrušenia, keď ju Peter chytil za ruku a pomohol jej vyjsť po schodoch. Spomínala mu, že ešte nikdy nikoho nemala tak rada ako jeho a on jej sľúbil, že sa raz zoberú.
Nemohla veriť svojmu šťastiu. Vedela, že toto je to, na čo celý život čakala.
Zrazu jej napadlo, že by o tom mala napísať Magde. Určite ju bude zaujímať šťastie jej mladšej sestry. Sama je šťastne vydatá za učiteľa dejepisu a majú spolu dve deti. Isto sa teda poteší, že jej sestra konečne našla niekoho, kto jej bol tak zvláštne blízky.
Mária sa dala hľadať v zásuvke písacie potreby.
Položila na stôl papier a priložila k nemu pero. Atramentová kvapka sa pomaly rozrastala na veľkú machuľu, no Mária ruku nedvíhala.
Veselý výraz v jej očiach opäť vystriedal ten známy - zahmlený a neprítomný.
Po chvíli položila pero na stôl.
 


Komentáře

1 tonks tonks | Web | 6. července 2009 v 12:56 | Reagovat

mária je najlepšia: "Ste naozaj úžasný básnik. Krásne." "Shakespeare." "Samozrejme, ale krásne ste to napísali. Trocha romantiky predsa nie je na škodu." :D ach, je úžasná ale v druihej časti je ešte lepšia :)
veľmi pekná poviedka ;)

2 loutre loutre | Web | 6. července 2009 v 13:08 | Reagovat

:D :D nepredbiehaj, druhá časť ešte akože nie je!! :D :D kedy ju uverejním, čo povieš?
ja osobne mám rada Petra. Taký milý dedko by to bol

3 tonks tonks | Web | 6. července 2009 v 13:17 | Reagovat

bol? a že kto prebieha!? :D
čo ja viem? pred odjazdom na dovolenku?

4 miriela miriela | Web | 14. července 2009 v 12:53 | Reagovat

vážne je to krásne a aj mne je zatiaľ najsympatickejší peter ale to s tým shakespearom bolo ozaj skvelé :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama