Sedím v tupej chvíli ticha.
Zmizli slzy, vzdor aj pýcha.
Pominul aj hnev už všetok,
vytratil sa z hlavy zmätok.
No a moja stará rana-
- zacelená, zaštopkaná.
Tvárou kluše ľahká slza -
to ľad z duše mi odmŕza.
Vyšlo slnko, skrylo mraky,
v diaľke počuť spievať vtáky.
Zurčí potok, padá rosa,
niečo vo mne zlomilo sa.
Všetku bolesť hádžem za hlavu,
končím vojnu krutú, zdĺhavú.
A čosi ma k tvojim dverám ženie,
odpustiť ti a nájsť odpustenie.
toľko básní na jeden deň, to je už na mňa veľa
neviem, čo mám písať. proste nádhera! zaslúžiš si gumáčiky ;)