close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 
"Čo si myslíš, tým sa staneš."

won a mesačný zámok

20. července 2009 v 21:04 | Loutre |  Krátke poviedky
Pani Ellen Amosová si tuhšie pritisla telefón k uchu a nesústredene krájala zeleninu.
"Nerozumiem Vám, prečo by mal byť zvláštny?" spýtala sa, pričom zdôraznila posledné slovo. Nemala totiž rada, keď jej syna niekto nazýval čudným. Teraz to nebolo po prvýkrát, to určite nie. Už viacej ľudí sa pozastavilo nad Thierryho nezvyčajne uzavretou povahou, na to si už jeho mama zvykla. Ale nechápala, prečo ho musia nazývať čudným len za to, že je iný.
"Väčšinu času presedí sám v lavici a s ostatnými sa vôbec nerozpráva..."
"Áno, je trochu bojazlivý," skočila učiteľke do reči matka.
"Má výrazné problémy s komunikáciou a vyjadrovaním. A keď už začne rozprávať, hovorí o veľmi zvláštnych veciach."
Tentokrát matku vôbec neupokojilo, že učiteľka Thierryho nenazvala čudným. Prestala krájať zeleninu a presunula si telefón k druhému uchu.
"O akých veciach?"
Učiteľka na druhom konci telefónu si vzdychla, akoby ju obťažovalo rozpamätávať sa na tie "čudné" veci, ktoré chlapec rozpráva.
"Pozrite," povedala netrpezlivo, "najlepšie urobíte, ak sem prídete osobne. Ono sa to takto cez telefón nedá vysvetliť. A odporúčam Vám so synom navštíviť odborníka."
"Môj syn je úplne v poriadku," odsekla matka urazene.
"Neurazte sa prosím, ale tým si práve nie som úplne istá..."
Pani Amosová nahnevane položila telefón a ďalej krájala zeleninu. Hlavou jej prebiehalo množstvo myšlienok. Jej syn nebol čudák, to vedela určite. Je pravda, že v mnohých veciach bol úplne ako jeho otec, ale práve preto ho Ellen tak milovala. Aj jej muž žil vo vlastnom svete, ktorý ju neuveriteľne uchvacoval. Jeho sny a nápady a tie krásne príbehy, o ktorých si vždy myslela, že sú vymyslené a o ktorých on vždy hovoril, že ich skutočne prežil. Je fakt, že sa to jej mužovi často vymykalo spod kontroly a sám niekedy nevedel rozoznať fikciu od reality. Ale čo Ellen trápilo najviac bolo to, že jej muž, rovnako ako teraz jej syn, ju do svojho sveta nikdy nevpustil. Ani ona nedokázala na jeho sny správne reagovať.
Možno nebola do ich sveta vhodná a dosť dobrá. Veď aj preto ju aj jej syna jej ľahkomyselný manžel opustil, len čo našiel múzu v inej, ktorá jeho zmýšľanie asi stíhala chápať.
Na to ale Ellen už nechcela myslieť.
Pomaly dorobila šalát, vytiahla z rúry pečené kura so zemiakmi a čakala na syna.
Mal by prísť každú chvíľu.

"Ahoj mami," pozdravil Ellen chlapec a dal jej pusu na líce. Na svojich desať rokov bol dosť nízky, ale tvár mal vážnu a výraz takmer dospelý. Jediné, čo na jeho tvári vyzeralo ešte chlapčensky, boli tmavé kučierky vlasov v tvári, jamky v lícach a nevinný úsmev, ktorý odhaľoval dorastajúce dospelácke zuby.
"Ahoj zlato, kde si bol tak dlho?"
Thierry si umyl ruky v umývadle a sadol si za stôl. Skúmavo pozrel na matku, akoby odhadoval, či jej môže popravde odpovedať. Po chvíli pokrútil kučeravou hlavou a zohol sa k svojej taške na zemi.
"Čítal som si," povedal a položil na stôl knižku.
Ellen sa pri pohľade na ňu láskavo usmiala. Z 16.-teho dielu Troch pátračov trčala zelená žabacia záložka. Nie, jej syn rozhodne nie je divný.
"Dobre, najedz sa. Dobrú chuť," povedala synovi a položila pred neho tanier s obedom. Prstami mu zľahla rozstrapatila tmavé vlasy a chlapec sa rozosmial. Potom si otvoril knihu a popri jedení sústredene čítal. Tentokrát ho ale matka nenapomenula, že pri jedení sa nečíta. S úsmevom pozorovala svojho milovaného syna a uvedomila si, že by ho nevymenila ani za všetky "normálne" deti sveta.
Hneď po obede sa chlapec pobral opäť von. Trochu ho hrýzlo svedomie, že mame nepovedal celú pravdu. Hoci si vonku naozaj čítal, mal jej asi spomenúť aj svojho kamaráta, s ktorým teraz trávil všetok voľný čas.
Thierry prebehol cez lúku až k vysokému pieskovcovému útesu, kde už ho čakal malý, asi 8-ročný chlapec taktiež nízkeho vzrastu s červenou pletenou čiapkou na hlave. Sedel chrbtom k prichádzajúcemu Thierrymu, až na samom okraji útesu a nohami hompáľal vo výške.
"Ahoj," pozdravil Thierryho bez toho, aby sa otočil.
"Ahoj, Jimmie," odpovedal mu chlapec a posadil sa vedľa neho. Už dávno sa prestal zamýšľať nad tým, ako ho Jimmie vždy spozná. Keď sa ho na to párkrát spýtal, vždy mu Jim odpovedal, že mu to pošepkali kamene a tráva.
"Vidíš ten zámok na druhom konci údolia? To je Mesačný zámok. Won mi o ňom včera rozprával," povedal Jimmie trochu neprítomne a napravil si pletenú čiapku na hlave, ktorú si nikdy nedával dole, aj keď už pár týždňov bola pekná a slnečná jar.
Thierry už o Wonovi párkrát počul. Bol to Jimmieho orol, ktorý poznal každé miesto na svete a bol neuveriteľne mocný a veľký.
"Že vraj sa k zámku dá dostať len jedinou cestou, lebo všetky ostatné sú zarastené, zamurované alebo zabudnuté."
"Akou cestou?"
Jimmie sa na kamaráta sprisahanecky pozrel a v slnečnom svetle teraz ešte viac vynikla jeho až nezdravo bledá tvár a unavené oči, ktoré mali až neprimerane živý výraz.
"Won je jediný, kto pozná cestu. Vraj musíš vyštartovať, keď sa obloha večer sfarbí dočervena a letieť stále dopredu až k tomu najsivšiemu oblaku na obzore. Cesta k nemu nie je krátka a musíš dávať pozor na lastovičky, ktoré si zháňajú potravu, aby si ich nezranil. Won hovorí, že keď priletíš k oblaku, spustí sa súmrak a zo všetkých strán ťa potom obklopia hviezdy. Sú to vraj schránky šťastných spomienok, ktoré sa rozsvietia každý večer, aby ľudí chránili pred zúfalstvom a tmou. Won sa s nimi vie rozprávať, ale vraj toho nikdy veľa nenahovoria."
"Prečo?" prerušil ho Thierry, ktorý sa do príbehu úplne započúval, hoci vedel, že nie je skutočný.
"Pretože sa stále len smejú. Musia sa smiať a žiariť, aby sa na ne nezabudlo. Won mi povedal, že ľudia, ktorí nenačúvajú hviezdam a nenechávajú sa nimi viesť, budú tiež zabudnutí."
"To je hlúposť. Hviezdy predsa nerozprávajú, Jimmie."
"Samozrejme, že rozprávajú," odpovedal Jim takmer urazene. "Ale nie nahlas. Musíš pozorne počúvať, ak ich chceš na tú diaľku začuť. Len psy, mačky, delfíny a Won ich počujú zreteľne každú noc, majú totiž omnoho lepší sluch a nie sú také nevšímavé."
Thierry pokrútil hlavou. Videl už desiatky túlavých mačiek, no ani na jednej si nevšimol, že by počúvala hviezdy. Keď to spomenul Jimovi, ten sa len usmial.
"Presne tak. A tebe sa nikdy nezdalo divné, že vždy vedia kam ísť a čo robiť?"
Thierry musel uznať, že Jim má pravdu.
"A kam letí Won potom?" spýtal sa.
Jimmie s úsmevom pokračoval v rozprávaní. "Hviezdy mu svietia na cestu až k Mesiacu. Ten je vraj veľmi priateľský a ochotný. Len on ti môže ukázať správnu cestu."
"A ako?" spýtal sa Thierry netrpezlivo.
"Otočí sa k nej svojou tvárou a žiari na ňu. Cesta je totiž vždy o niečo inšia. Tak sa Mesiac otáča na tú správnu stranu a svieti na cestu, až kým sa Won nevráti. Zvyčajne to trvá dosť dlho a preto kým sa Won vráti, Mesiac je opäť v splne a ukazuje mu cestu späť domov."
Obaja chlapci sa na chvíľu mlčky zasnene pozerali do diaľky. Každý z nich si cestu predstavoval inak. Thierry sníval o dobrodružstve, ktoré by na ceste prežíval, Jim sa zas v mysli túlal po Mesačnom zámku, ktorý mal stovky miestností preplnených ľudskými snami.
"Won mi hovoril, že ľudia si ani neuvedomujú, aké sú si ich sny navzájom podobné. Vraj prechodil skoro všetky miestnosti a niektoré sny sa opakovali stále dookola," povedal Jim Thierrymu po chvíli.
"A zoberie ťa tam Won niekedy?"
"Zoberie nás oboch. Mali sme ísť včera," povedal Jimmie smutným hlasom. "Ale zas mi prišlo veľmi zle a musel som zostať celý večer doma. Aspoň že mi hviezdy spievali na dobrú noc, inak by som určite nezaspal... Mamka zas celý večer plakala," povedal Jim vážnym hlasom. "Plače celé noci, aj keď jej rozprávam o Wonovi. A to som jej už párkrát sľúbil, že dám pozor, aby sa nám nič nestalo."

Keď sa ten večer Thierry priznal mame, že má kamaráta, s ktorým chodí von a s ktorým pôjde na orlovi pozrieť Mesačný zámok, len sa spokojne usmiala. Bol to pre ňu ďalší dôkaz toho, že jej syn aj jeho kamarát majú jednoducho úžasnú fantáziu a že za také niečo by sme mali byť v dnešných časoch skôr vďační a nie chodiť s tým k psychológom.
A predsa ju niečo na Thierryho kamarátovi zarážalo, ako jej ho opisoval. Čiapka na bledej hlávke, spod ktorej nevytŕčali vôbec žiadne vlasy, večne unavená tvár a nevoľnosti, kvôli ktorým musel Jim často ostať doma...
Dúfala ale, že sú to len neopodstatnené obavy a Thierrymu nič nepovedala. Len si od neho vypýtala číslo k Jimovi, aby mohla chlapca pozvať zajtra k nim na obed. Thierry jej ho šťastne dal a odišiel do postele.

Ráno sa prebudil veľmi skoro. Chvíľu sa spamätával zo zvláštneho sna, ktorý sa mu sníval, potom sa náhle obliekol a zbehol dole schodmi až k východovým dverám.
"Kam utekáš, zlato?" spýtala sa ho rozospatá matka, ktorú prebral jeho dupot po schodoch.
"Idem za Jimom, musím mi niečo povedať!"
"Vonku je mokro, cez noc pršalo. Poď sa najprv najesť. Jimmie určite ešte spí." Ellen sa pri poslednej vete trochu zatriasol hlas. Spomenula si na včerajší telefonát s Jimmovou matkou. Plakala po ňom celé hodiny a ďakovala za to, že ona má zdravého chlapčeka.
Aj teraz ho láskavo chytila za plecia, posadila za stôl a začala mu pripravovať lievance. Chlapec mlčky sedel s rozjasnenými očami.
"Tak, čo vážne si chcel Jimmovi povedať?"
"O mojom sne. Snívalo sa mi, ako spolu letíme ponad Hronský ostrov. Bolo to úžasné! Chcel som mu povedať, že už mu verím. A že s ním a Wonom poletím, kam len budú chcieť."
Ellen sa opäť nahrnuli slzy do očí.
Jej syn má konečne kamaráta, ktorého má rád a ktorý trochu rozjasnil jeho inak opustený život. A ten chudáčik ...
Keby nebola pani Amosová vedela, že je to rúhanie, vykričala by Bohu hneď, že je veľmi nespravodlivý a že hrá neférvo.


"Prečo by som mal poletieť s Wonom sám? Je to tvoj orol."
Thierry sa sklamane pozeral na svojho kamaráta, ktorý bol dnes ešte bledší ako zvyčajne. Jeho matka ho pustila von len na chvíľu, aj to len po tom, čo ju aj s Jimom pol hodiny prosili.
"Ja už s Wonom nikdy nepoletím," povedal chlapec slabým hláskom a túžobne sa zahľadel na zámok na druhom konci údolia.
"V tom prípade neletím ani ja. Budeme o tom len hovoriť, dobre?" povedal Thierry rozhodne, no Jim pokrútil hlavou.
"Nie. Musíš letieť sám. Won je oddnes tvoj orol, Thierry."
Chlapec na Jima prekvapene pozrel.
"To predsa...nejde..."
"Mamina mi povedala, že stihnem s Wonom aj desať výletov, ale ja cítim, že už nie. Myslím, že už nebudem dlho žiť," povedal Jim vážne a znel pri tom takmer dospelo.
Thierry zmätene zažmurkal a snažil sa Jima presvedčiť, no on sa nedal.
"Won chcel ísť so mnou. Vravel, že spolu odletíme zo života a pôjdeme niekam ďaleko, kde bude veľmi krásne. Ale ja som mu povedal, že ťa tu nemôže nechať samého. Prečo plačeš?" spýtal sa.
"Lebo si môj jediný kamarát a už nikdy sa neuvidíme. A nikdy je veľmi dlhá doba..." odpovedal Thierry a zotrel si z líc slzy.
"Nie, nie je," namietol Jim. "Budeme sa stretávať v Mesačnom zámku a budem ti posielať odkazy po hviezdach. Len mi musíš sľúbiť, že na mňa nikdy nezabudneš..."
"Nikdy," povedal Thierry a nikdy si nebol ničím viac istý. Ako by aj mohol zabudnúť na najlepšieho kamaráta v jeho živote, na jeho krásne predstavy, na Wona a na ten pocit, že mu konečne niekto rozumie?
Ešte chvíľu spolu sedeli na okraji ich útesu, z ktorého viedla jediná cesta k Mesačnému zámku. Thierry sa pokúšal neplakať a nemyslieť na to, že príde o Jima a s ním aj o všetko pekné, Jimmie naposledy v mysli prechádzal popri oblakoch.
Po pár minútach prišla na lúku Jimmieho matka a chcela odprevadiť slabého syna domov. Thierry sa vybral opačným smerom. Prešiel však len pár krokov, keď započul, ako niekto volá jeho meno.
Otočil sa a pozrel na Jima. Jeho hlások bol už príliš slabý, no Thierry akoby celkom zreteľne počul, čo Jim hovorí:
"Postaraj sa o Wona, Thierry."
Thierry prikývol a opätoval kamarátovi smutný úsmev, ktorý dokáže potešiť len pri rozlúčkach.
Odvtedy si Jimmov úsmev už nikdy nevedel tak jasne vybaviť.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama